Práce našich žiakov

    Učíme sa rôzne predmety, ktoré nás učia milí učitelia. Máme veľmi dobrú triednu pani učiteľku, ktorá nás učí prírodopis. Máme s ňou zaujímavé hodiny. Naša škola sa nachádza na  Námestí Konkolyho Thege č. 2. Chodím do V.A triedy a mám výborných učiteľov. Sú tu aj noví učitelia. Pred začiatkom školského roka naša trieda bola rozdelená. Teraz mám nových spolužiakov, ktorí sú super.  Dúfam, že učitelia budú spokojní s našou triedou. Budeme sa usilovať, aby sme boli najlepší zo všetkých tried. 

Miriama Kakašová, V.A, r. 2008

Školská hodina
Zvoní, zvoní ,,cini, cini“                                    pri tabuli postáva.
na hodine slovenčiny                                        Odpovedá nesmelo
Učiteľka čaká                                                 ostatným je veselo.
na múdreho žiaka.                                           Naša škola dobrá je
Otázky on dostáva                                          vzdelanie nám dopraje.

                                                                                              Matej Holý, V. A , r.2008


Pätorkár  Janko

 Bol raz jeden chlapček a volal sa Janko. Vždy nosil domov päťky. Rodičia mu na päťky nepovedali nič, lebo si už zvykli na jeho zlé známky. U Jankových rodičov je najlepšia známka trojka. Zvláštne je, že pre pani učiteľku sa dobre učí, a preto neprepadol ešte nikdy. Keď Janko dostal prvú päťku, pani učiteľka sa zľakla, že Janko príde zajtra s modrinami. Deti sa ho vypytovali,  čo mu povedali rodičia na päťku. Janko povedal, že nič, iba to, že nemôže ísť von týždeň. Potom doniesol ďalšiu päťku. A tak to išlo dookola. Nakoniec sa z Janka stal pätorkár.  

                                                                        Viktória Pastoreková, V.A, 2008
 

ŠKOLA, ŠKOLA, IBA ŠKOLA 

V našej škole dobre je,
každý sa rád zasmeje.
Vtipy sa tu len tak hrnú,
spôsobujú  trmu - vrmu.
Keď zazvoní, každý pozorný je,
kedy už ten učiteľ na hodinu príde?
Jeden žiak pred tabuľou skúša násobilku.
Vyskúšal už Katku, Janku, nakoniec aj Milku.
Takto je to v našej škole, milí kamaráti!!
Uverte mi všetci, prosím,
lebo ja už končiť musím.

                           Veronika Mučaiová, VA, 2008

Škola, školička

Naša škola krásna je,
veľa šťastia dopraje.
Naučíme sa v nej čary,
aby sme my rozum mali.
Čítať, písať, počítať,
pobehovať, poslúchať.
Až uplynie dlhočizný  čas,
spomenieme si na teba zas. 

                                       Miriama  Kakašová, V. A, 2008
 

Peračník

Peračník je jedna obyčajná vec. Ale vy neviete, čo sa všetko v tom peračníku skrýva. Vy si myslíte, že sa skrýva pero, guma, ceruzka...Máte pravdu, to sa tam skrýva, ale neviete, že tie veci v peračníku aj ožijú. Pero je starosta a ceruzka je jeho sekretárka, guma je čistiace auto, strúhadlo je policajné auto. Ceruzka: ,,Pán starosta, máme nového obyvateľa!“ ,, A akého obyvateľa?“ ,, Kružidlo.“ Takže už  mali všetko, čo potrebovali, čistiace aj  policajné auto, sekretárku, starostu a vedca, ktorý všetko premeriava. O pár rokov neskôr bolo kružidlo starostom a guma sekretárkou a tak to išlo dookola. No a naše mesto Peračník dovtedy bolo,  kým sa celé nevygumovalo.  

  Nikoleta   Vargová, V. A, 2008
 

Materinská reč

 Materinská reč moja,                                   Slovenčina, jazyk krásny,
ako moja, tak aj tvoja.                                  jazyk krásny, plný lásky.
Rýchlejšie jak rastie tráva                              Prvé slovká sú najkrajšie,
vedela som slovo mama.                               vtedy vravieť je najmilšie.

Všetky slovká popletené                               Materinská reč,
zaraz boli naučené.                                        nepustím ju preč.
Kým som si ich plietla,                                  Budem ňou hovoriť,
kvitlo viackrát kvieťa.                                   pokiaľ ja budem žiť.

                                                                                       Alena Pajtinková, VII.A, 1994
 

    M. Kollárovičová, VI.B, 1989
 

Hurbanovo

Slovensko je samá krása,
v horách, dolách  kochať dá sa.
A čo dole na západe
u nás doma na záhrade?
V Hurbanove len tak sedím,
tam ja svoju báseň tvorím.
Žitava mi zurčí v uchu
a odháňam malú muchu.
Konkoly, ten hvezdár známy,
z okna na hviezdičky hľadí.
Vedľa nás zas Feszty býva,
to bol maliar, žiadna chyba.
Zlatý bažant to je pivo!
Chváli si Jožo, Ivo.
Keď sa vám tu zapáčilo,
mojou básňou pobavilo,
príďte pozrieť na môj kraj,
je tu krásne, možno naj ! 

Michaela Hamranová, VI.A,  2007
 

 Rozlúčka

Lúčime sa
Slzy sťa rieka
Padajú, letia.
Rozlúčky čas
volá nás k hore,
hore nedobytnej,
ktorú neprerazíš
hlavou.
Lúčime sa
posledný stisk vlhkých rúk,
posledný pohľad očí – múk,
posledná slza vypadla...
a hľa – zámka prachom
zapadla.
Lúčime sa ,
stratil sa kľúč,
kľúč od zhrdzavenej zámky.
Hľadáme ho.
Už nás netlačia detské
topánky.
Rozbehli sa nohy túlavé,
zhodili obruče  tesné,
vyšli z tmy a hľa – slnce žlté
vychádza  z tejto tiesne.
Rozlúčili sme sa.
Posledné kroky dozneli.
Poháre nedopité,
myšlienky v srdciach skryté
ako motýle z ulity
vyšli sme čistí , odkliati.

Pastoreková Katka, 1988

Neomylná

Som obyčajné dievča, s hlavou hore a plnou snov. Som najmladšia v rodine, a preto to nemám ľahké. Musím veľa poslúchať – čo je však v mojom veku takmer nemožné. Neraz sa mi stali príhody, ktoré tú pubertu dokazujú. Idem po chodníku,  zrazu si zmyslím, vyskočím na bránu, zazvoním a utekám... Až doteraz neviem, prečo som to vlastne urobila, nechápem to!
Narodila som sa pred pätnástimi rokmi v  rodine už s jedným dieťaťom – dievčatkom. Mama sa so mnou trápila dva mesiace predčasne, kým som prišla na svet. Najprv čakala  chlapca – Kamila, ale keď som sa už objavila ja, prekrstila ma na Zuzanku.
Čas beží, my starneme, a tým väčšmi si uvedomujeme život na Zemi. Doteraz som narástla do výšky 165 cm a s radosťou zisťujem, že som vyššia, ako moja mamička.. Nosím dlhé gaštanové vlasy, ktoré mi padajú v miernych vlnkách po plecia. Občas si ich vypnem dohora a odhalím svoj tenký,  dlhý krk. Na tvári sa mi okrem pier usmievajú aj dve hnedé oči, tmavé ako káva a medzi nimi nos. Nie obyčajný, ale s bodkou. Tú som zdedila po svojej mamičke. Keby som sa nejakou náhodou stratila, podľa nej by ma vraj vždy spoznali.
Medzi moje rozlietané záujmy patrí toho veľa. Nikdy neodolám krásnej farbe tónov na harmonike, či na gitare,  ma zlákajú. Neraz mi doma zavelia: ,,Už dosť !“
Najradšej zo všetkého držím v ruke svoju ceruzku, jednotku. Tá či chce, či nie, vždy voľačo vyčarí na kus papiera. Ona je moja tichá spoločnosť. Len učebniciam a poriadku vo svojej izbe neviem prísť na chuť, sú to moji najhorší priatelia.
Som veľmi tvrdohlavá, a tým pádom niekedy až otravná. Keď si niečo zaumienim, otravujem dovtedy, kým to nedocielim. Podobne je to i s mojimi otázkami, na ktoré hľadám vyčerpávajúcu odpoveď:,, Prečo  je vzduch neviditeľný ?“ ,, Čo je  Slnko ?“ ,,Kto je Boh ?“,,Kedy príde koniec Zeme?“,, Prečo ľudia starnú a umierajú ?“ Ja sa tieto odpovede nikdy nedozviem.
Ako malá som nikdy nevedela pochopiť, prečo sa dospelí nechcú hrať. Považovala som ich za nudných, ako keby oni nikdy neboli deťmi. Dnes ich už chápem, ani ja sa už  netúžim hrávať.
Ako pre šesťročnú, pre mňa bola bábika  najcennejšou vecou, dnes je to už niečo iné. Veď každé dieťa zo svojej mladosti  raz vyrastie a nájde to svoje ,, ja“. Stane sa z neho nový, iný človek, túžiaci vždy po niečom inom. Človek snáď musí prejsť každú etapu svojho života, kým príde na koniec. Tým, že starnem, cítim ako zo mňa vzniká nový človek , plný elánu a života pred sebou. Som všestranná osoba, ktorá ešte vo svojej každodennej ľahostajnosti nevie, ktorým smerom ho to ťahá. Jedno však viem. Vo svojej budúcnosti by som chcela robiť niečo, čo by ma naplnilo, nie finančne, skôr duchom. Fascinujú ma ľudia s cieľom, tí čo voľačo dokážu a nedajú sa zastaviť, zásadoví, nikým a ničím neovplyvniteľní – taká by som chcela byť aj ja. Ľudská a svojská.
Ako každý, mám svoje názory, klady aj zápory. Niekedy však neviem pochopiť ,,neomylných ľudí“ ,ktorí chcú mať za každú cenu pravdu - ,,svoju pravdu“.
Priznajme sa :,,mýliť sa je ľudské !“ To, v čom sa však neviem pomýliť,  je rodina.
Aj moji rodičia a prarodičia si založili rodinu, tým som vznikla ja. Teším sa, až nájdem lásku, ktorá nikdy nezomrie. Chcem prežiť s ňou každodenné radosti i starosti .
Och, chcem mať deti, ktoré možno tiež budú mať takú istú bodku ako ja.

Zuzana Kováčová, 1998

Puto lásky

Jedného dňa som vstala skoro ráno, lebo mi starká sľúbila, že mi ukáže zázrak, ktorý prichádza s jarou. Prišli sme k nášmu jazierku a ticho čakali. Mliečnobiela hmla nad jazierkom, vznášala sa pomedzi vetvy starej vŕby. Všetko vyzeralo pokojne a tajomne. Zrazu sa pri brehu vynorili tiene. Preľakla som sa a pritúlila k starej mame. Pošepkala mi : ,, To sú volavky.“
Nechápavo som sa na ňu pozrela, pretože vtedy som o volavkách nič nevedela. Ešte niekoľko minút sme ich pozorovali a potom volavky odleteli. Nikdy viac som ich pri jazierku nezazrela.
Na moje bezstarostné detstvo doľahol čierny tieň – starká umrela. Hoci sa to stalo pred niekoľkými rokmi, ja si na to miesto, kde som prežila toľko krásnych chvíľ, niekedy zájdem.
Spomeniem si na príbehy a rozprávky, ktoré mi starká porozprávala.
Naposledy, keď sme odtiaľto spolu odchádzali, ľahký vánok ešte jemne ohýbal vodné tŕstie a na pokojnej hladine jazierka sa odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka. Starká sa zahľadela kamsi do diaľky a ticho povedala: ,,Chcela by som sa sem vrátiť aj po smrti .“
Celkom som dodnes nepochopila, ako to myslela, ale vždy, keď prechádzam popri jazierku, cítim ,
akoby bola so mnou.

Mária Zahorecová, 2003

späť