|
Na záver …..
Brány základnej školy v Hurbanove som prvýkrát prekročil 1. septembra 1966. Možno trošku vystrašený, malý chlapček, som s obavami očakával, čo ma za týmito bránami čaká, čo v tej škole bude? Čoskoro som sa dočkal. S obdivom a úctou si spomínam na moju prvú pani učiteľku, pani Igazovú, ktorá nás začala zasväcovať do tajomstiev písmen a číslic. Boli to práve pani učiteľky Igazová a Černá, ktoré roky učili vždy prvákov. Raz som jedného svojho kolegu poopravil, keď povedal, že to boli pani učiteľky, ktoré učili generácie Hurbanovčanov čítať a písať. Boli to pani učiteľky, ktoré naučili generácie Hurbanovčanov čítať a písať. Keďže sa vďaka príbuzenským zväzkom v našej rodine hovorilo aj po slovensky, nemal som veľké problémy rozumieť tomu, čo pani učiteľka hovorí. Mal som však aj spolužiakov, u ktorých to nebolo tak. Ťažko si viem predstaviť, ako to pani učiteľky dosiahli, ale netrvalo to dlho a aj tieto deti plynule a bežne komunikovali s nimi po slovensky bez väčších problémov. Roky ubiehali a po prvej pani učiteľke prišli ďalšie. Neskôr na vyššom stupni (ročníky 6.-9.) k nim pribudli aj obdivuhodní páni učitelia. Zámerne nespomínam žiadne ďalšie mená, lebo všetky učiteľky, aj učitelia boli svojím spôsobom jedineční, originálni a dnes to posudzujem tak, že vo všetkých horela veľká túžba, niečo nám odovzdať. Dodnes mám pocit, že od každého z nich som si niečo odniesol, akoby z každého z nich zostal kúsok vo mne. Neprezradím teda žiadne tajomstvo, ak sa vyjadrím, že mal som túto školu strašne rád. Je pravdou, že v tom čase možno vo mne, ako v každom žiačikovi, horel kus prirodzenej nechuti voči škole, kus vzdoru, kus nepochopenia. Ale akési puto bolo predsa len silnejšie. Naplno sa to prejavilo, keď som sa v živote dostal do iných škôl, do iného prostredia. Tam som si až po rokoch uvedomil, čo som si z tejto školy skutočne odniesol, čo mi dala do života. Po vzhliadnutí kúska sveta, po mnohých rokoch, som sa do tejto školy opäť dostal ako rodič. Moje deti začali spoznávať tajomstvá učenia v tých istých priestoroch ako ja, dokonca dcérka zasadla ako prváčka do lavíc v tej istej miestnosti, kde som svoje prvácke pôsobenie začal aj ja. Je pravdou, že v tej triede už nekúrili v rohu vo veľkých kachliach, nestál tam lavór a vedro s vodou, ba aj naolejovaná stará palubovka je už vymenená za vzhľadné parkety. Na ostatnom rodičovskom združení v synovej triede som sedel v tej istej VIII. B, kde som aj ja ako žiak VIII. B chodil. Aj táto trieda je už iná. Vymenené sú okenné parapety, je tam nová tabuľa, a vôbec je krajšia, modernejšia. A predsa som tam niečo pocítil. Ovial ma ten imaginárny „duch miesta“. Neviem kto, neviem čo, ho živí, ale stále ho cítim, že je tu s nami. Dostalo sa mi veľkej pocty, ako predsedovi rodičovského združenia, spolupôsobiť pri príprave osláv 85. výročia založenia školy. Trošku rozpačito, a s obavami sme sa pustili do prípravy týchto osláv. Je vôbec osemdesiatpäťka voľajaké výročie? Možno nie okrúhle, ba snáď ani polookrúhle, ale určite významné. Za celých osemdesiatpäť rokov nebol čas zmapovať doterajšie pôsobenie tejto školy. Nebol čas pripomenúť si mená významných učiteľov, žiakov, pracovníkov, ktorí na tejto škole pôsobili. Dnes ešte nie je neskoro. Ešte žijú pamätníci, ktorí nám dokážu kdečo porozprávať, od ktorých sa môžeme všeličo zaujímavé dozvedieť. Možno, keby sme tieto oslavy nechali na deväťdesiate, ba nebodaj storočné výročie, už by to nemuselo byť tak. Príjemne ma prekvapila atmosféra, ktorá sa v súvislosti s prípravami osláv vytvorila. Otvorili sa rodinné archívy, pamätníci začali listovať vo svojich albumoch, vynorili sa zažltnuté, staré fotografie, ľudia začali písať svoje spomienky. A prekvapivo intenzívne sa o všetko toto začali zaujímať terajší žiaci. Duch miesta tu pôsobí. Ale prečo, vďaka čomu? Kto ho vlastne vytvoril? Vytvorili ho celé generácie učiteľov a školských pracovníkov, ktorí nezištne plnili svoje pedagogické poslanie. Ktorí svojich žiakov odovzdávali ďalším školám vzdelaných, vhodne pripravených, slušných a tolerantných. Vytvorili ho bývalí žiaci, ktorí odnášali so sebou dobré meno školy do blízkych i vzdialených krajov. Vytvára ho dnešné osadenstvo školy, ktoré sa dokáže držať tradícií, ale zároveň pozorne sleduje moderné trendy súčasnej doby. Vytvorila si ho samotná škola. Škola, ktorá tu bola a je preto, prečo škola musí byť. Je tu dodnes preto aby učila, aby vychovávala, aby rozosievala radosť a lásku k životu, aby chránila trvalé a osvojovala si nové hodnoty. Do ďalšieho obdobia prajem škole veľa zvedavých a učeniachtivých žiakov, veľa vzdelaných a obetavých učiteľov, veľa chápajúcich a láskyplných rodičov.
Ing. Karol
Lovász |
|
|
Ďakujem ! Ďakujem učiteľom pracujúcim ale i v dôchodku, že prijali výzvu k pripomenutiu výročia, rozvíjali nápad, neľutovali svoj čas a ponúkli žiakom spoluprácu a zakomponovali do vyučovacích predmetov kus vzťahu k našej škole a tak prejavili úctu k jej tradíciám. Ďakujem žiakom našej školy, že prijali pomocnú ruku nás učiteľov, uverili, že naše spoločné snaženie je správne a utvorili most medzi školou a domovom, medzi rodičmi a školou, že prebudili spomienky rodičov, starých rodičov ba aj prarodičov. Ďakujem, že sa vypytovali a všetečnými detskými otázkami oživili nie len záujem , ale aj ochotu ukrojiť čas pre spoločnú reč, pre chuť odomknúť zásuvky a otvoriť albumy zašlých čias. Ďakujem rodičom a rodinám že spojili generácie a prebudili spomienky na čas strávený v škole a na chvíľu prepožičali škole rodinné fotografie a zbierky , venovali nám svoje pamäte a položili ich na papier , že využili večery v rodinnom kruhu na príjemné a milé spomínanie na školu, ale i za to, že prišli medzi nás , hovorili s nami a vykreslili časy dávno minulé. Ďakujem ostatným zamestnancom školy že pomohli otvoriť brány školy a každý sa svojím dielom pričinil , aby škola mohla prijať svojich blízkych. Ďakujem zriaďovateľovi za podporu, materiálnu pomoc a úpravu priestorov a za povolenie k nahliadnutiu do archívu Ďakujem sponzorom za otvorené priehrštia, pomoc i prejavenú dôveru, že zmysluplne a múdro využijeme ponúknuté a darované. (Bez nich by sme tu neboli...) Ďakujem našim vzácnym hosťom, že dotvorili kolorit slávnostnej chvíle tohto podujatia a poctili nás svojou vzácnou návštevou .
Mgr. Marta Kováčová |
|
 |
|
