Pohľad do spätného zrkadla                   

    85 rokov v živote vzdelávacej inštitúcie je príležitosť na oslavu a príkaz na bilancovanie jej doterajšej činnosti. 85. výročie vzniku našej školy je o to významnejšie, že sa k nemu pripája ďalšie jubileum. V marci budúceho roku bude 50 rokov,  keď  prví žiaci zasadli do lavíc v novopostavenej hlavnej budove školy.

     Z vôle osudu mal som to  šťastie  väčšiu  časť tejto histórie prežiť na škole ako jej aktívny účastník. Prvýkrát som zhliadol mesto Hurbanovo  a okolie v auguste 1963. Ako na rodáka z tekovských pahorkov zvláštne zapôsobila na mňa široká takmer úplná rovina. Rýchlo som si ju však obľúbil, podobne aj jej obyvateľov. Našiel som tu žičlivé prostredie pre život a prácu v meste aj na škole. Prvé dojmy z nového prostredia sa mi silne vryli do pamäti. Nielen mesto, ale aj škola a jej areál vyzerali úplne inak, ako dnes.  Neohradený areál školy, v ňom množstvo drevených skladov, kôlní a iných „stavieb“, nerovnosti školského dvora sa vyrovnávali popolom a škvárou z kachieľ, ktorými sa vykurovali triedy v starej budove a v tomto nie najvzhľadnejšom prostredí sa týčila nová školská budova. Tak  sa mi zdá, že to bola v tej dobe najväčšia budova v Hurbanove. Pred školou bola rozostavaná cesta a za ňou veľké trávnaté priestranstvo, kde žiaci v dobrom počasí chodili na telocvik a nacvičovala sa tu spartakiáda.  Slávnostné otvorenie školského roku sa konalo pred budovou školy. Pod spoločným riaditeľstvom boli tri školy, SVŠ, ZDŠ slov. a ZDŠ maď.  Riaditeľom školy bol Imrich Husárik, zástupcovia riaditeľa  František Tóth, Július Kender a Róbert Michal.

Žiaci  z oboch ZDŠ chodili do školy na 2 smeny, napriek tomu v triedach bol neúnosne vysoký počet žiakov. Ako začínajúci učiteľ, bol som triednym v jednej z dvoch šiestych tried.

    V jednej triede bolo 40 žiakov a v druhej 44. Zborovňa bola v terajšej riaditeľmi, neskoršie sa presťahovala do terajšej učebne prírodopisu.  Schádzalo sa tu denne okolo 50 učiteľov. Netvorili kolektív, bolo to skôr viacero minikolektívov, ktoré si medzi sebou dobre spolunažívali.  Boli to sympatickí kolegovia, medzi ktorými som sa dobre cítil. Vybavenie učebnými pomôckami a didaktickou technikou bolo biedne. Do 6. ročníka prichádzali žiaci zo škôl zo Zeleného Hája, z Bajču a z  Bohatej. Istú krátku dobu bola škola aj v Novej Trstenej.

     Systém rôznych škôl pod jedným riaditeľstvom sa neosvedčil. V roku 1964 riaditeľom spojených škôl sa stal Ladislav Černý, ktorý inicioval rozdelenie škôl.  Delimitácia prebehla rýchlo, takže od októbra 1965 každá škola hospodárila na svojom, hoci ešte pod spoločnou strechou. Bol to začiatok intenzívneho rozvoja všetkých troch škôl. Riaditeľom na našej škole sa stal František Tóth, jeho zástupcom Róbert Michal. Bol to začiatok budovania dnešnej školy. Škola si vytvorila svoj vlastný systém, zlepšila sa kvalifikovanosť učiteľov, pracovná disciplína, vytvorila sa tvorivá pracovná atmosféra a istý zdravý lokálpatriotizmus zamestnancov, budovali sa kabinety, škola sa svojimi výsledkami zaradila medzi popredné v okrese.

    Po šesťdesiatom ôsmom roku nastali isté zmeny aj vo vedeniach škôl. V septembri 1970, keď Róbert Michal odišiel za riaditeľa školy do Nesvád, stal som sa zástupcom riaditeľa. Bolo to obdobie, keď SVŠ aj ZDŠ maď. sa odsťahovali do svojich nových objektov a naša škola zdedila pôvodné budovy. Boli už začaté práce na úprave areálu školy. Budovali sa športoviská, upravoval  sa terén a uskutočnila sa rozsiahla výsadba zelene. Prevažná väčšina drevín v areáli školy bola vysadená v tomto období. Malá perlička v tejto súvislosti. Jeden z tých skôr vysadených stromov nesie aj určité historicko-politické posolstvo. Ako „strom republiky“ bol slávnostne zasadený v októbri 1968 na počesť 50. výročia vzniku ČSR. Je to lipa na pravej strane pri ohrade pri východe z hlavnej budovy školy.

     Ak si odmyslíme ideologický nános, ktorému sa školy po 68. roku nevyhli, považujem toto obdobie za úspešnú etapu vo vývoji školy.

    V sedemdesiatych rokoch dochádzalo k integrácii malých škôl. Postupne zanikli školy v Novej Trstenej, v Bajči a v Zelenom Háji. Škola v Bohatej bola zrušená až v r. 2004.

     Od r. 1977 škola mala dvoch zástupcov riaditeľa. Zástupcom riaditeľa pre roč. 1.-4. sa stal Jozef Krištofovič, bývalý riaditeľ školy v Zelenom Háji.

      V roku 1972 odišiel do dôchodku dlhoročný riaditeľ školy František Tóth. Stal som sa jeho nástupcom. Ďalšou zástupkyňou sa stala Alžbeta Béliková.

Prevzal som konsolidovanú a úspešnú školu.  Mojou snahou bolo doterajšiu úroveň udržať a čo sa dá vylepšiť a zveľadiť. Darilo sa nám úspešne nadviazať na predchádzajúce výsledky. Osemdesiate roky boli najbohatšie na počet žiakov. Vôbec najvyšší počet v histórii školy v šk. r. 1985/86. Bolo to 766 žiakov v 26 triedach. Priemer žiakov na 1 triedu bol tesne pod tridsiatkou. Na ročníkoch 6.-9. sme mali 4 paralelné triedy. Škola patrila medzi najväčšie v okrese. Všetci učitelia boli kvalifikovaní, dokonca v školskej družine čakali na svoju príležitosť ďalší učitelia s kvalifikáciou pre I. a II. stupeň. Výborné výsledky dosahovali naši žiaci vo vedomostných olympiádach, v umeleckom prednese, v športových a iných súťažiach.

Vysoké percento z nich každoročne bolo prijatých na stredné školy, kde úspešne pokračovali v štúdiu. Vykonali sa rozsiahle rekonštrukcie a opravy ako obnova fasády na oboch budovách, plynofikácia oboch budov školy, rekonštrukcia ústredného kúrenia v starej budove, výmena strechy na starej budove, množstvo ďalších  opráv v budovách, dokončila sa výstavba budovy školskej jedálne, začala sa výstavba novej telocvične, brigádnicky v spolupráci s rodičmi sme vybudovali komunikácie a zrekonštruovali ihriská.

      Nežná revolúcia priniesla niektoré zmeny do života škôl. Pozitívne vplývalo na prácu pedagógov odideologizovanie školy a vylúčenie aktívnej politiky zo školy, hoci politických vplyvov sa škola celkom nezbavila. K ďalším pozitívam patrili zmeny v učebných plánoch, zavedenie vyučovania cudzích jazykov, etickej a náboženskej výchovy a pod. No desaťročie nasledujúce po nežnej revolúcii netvorí najúspešnejšie obdobie v rozvoji školstva. Školstvo sa dostalo na pokraj záujmu spoločnosti, spoločenské ocenenie pedagógov hlboko pokleslo, z finančného hľadiska školy zažili minimálne 7 neúrodných rokov.  Škola v značnej časti žila z finančnej podpory rodičovského združenia a príležitostných sponzorov. Nefungovala kontrola. Požiadavky na prácu škôl predstavovalo svedomie vedenia školy a pedagogického zboru a nároky rodičov. Podarilo sa nám so cťou prežiť aj toto obdobie.

    Zmena k lepšiemu nastala od r. 2002 prechodom škôl na právnu subjektivitu, a hlavne neskorším prechodom škôl pod zriaďovateľskú  pôsobnosť obcí a zavedenie normatívneho finan­covania škôl. Vytvorili sa podmienky na efektívnejšie využívanie finančných prostriedkov. Tak sa postupne vybudovali 3 učebne výpočtovej techniky, do všetkých budov sa zaviedol  internet, zakúpila sa najmodernejšia  didaktická technika, vykonala sa rekonštrukcia kotolní, bola odovzdaná do užívania nová telocvičňa, vykonala sa rekonštrukcia starej budovy, vybudovalo sa viacfunkčné miniihrisko, nová knižnica, detské ihrisko a pod. Náročnejšie investície sa uskutočnili s pomocou mesta. Významne finančne pomohlo aj rodičovské združenie, ktoré ako občianske združenie je viac rokov poberateľom 2% z daní fyzických a právnických osôb. Škola po priestorovej a materiálno-technickej stránke je veľmi dobre vybavená, je porovnateľná s ktoroukoľvek školou v blízkom a širšom okolí, má skúsený kvalifikovaný pedagogický zbor, veľa nadaných, schopných a v podstate slušných žiakov, podporu rodičovského združenia, má vytvorené tradície, široké možnosti záujmovej činnosti a realizuje širokú škálu aktivít doplňujúcich výchovno-vzdelávací proces. Je to východisková situácia, ktorá dáva predpoklady pre ďalší úspešný rozvoj školy.

     Po 26 rokov pôsobenia vo funkcii riaditeľa školy som sa v júni tohto  roku so školou rozlúčil. Odišiel som do dôchodku s dobrým pocitom z vykonanej  práce.

Dosiahnuté výsledky sú zásluhou všetkých bývalých a terajších zamestnancov školy.

Mal som šťastie na vynikajúcich učiteľov, ktorí svojou svedomitou prácou dlhé roky robili dobré meno škole, na spoľahlivých, pracovitých a nadšených zástupcov ako boli, okrem už spomínaných, Marta Kóňová, Alena Melichová, Irena Tomášiková, Marta Kováčová. Ako riaditeľ školy s kolektívom tejto školy som prežil 26 zväčša hektických rokov, za tú dobu dostal som od neho toľko podpory, že viacej som si ani želať nemohol. Výrazne nám v našej práci pomáhali rodičia žiakov, hlavne členovia rady rodičov a predsedovia rodičovského združenia, predstavitelia mesta, či už predsedovia bývalého národného výboru alebo neskoršie primátori. Dobrá bola spolupráca s bývalým odborom školstva, krajským školským úradom, predstaviteľmi cirkví, riaditeľmi škôl mesta, spoločenskými organizáciami a ďalšími subjektmi, ktoré mohli pozitívne ovplyvniť život školy. Toto výročie je vhodnou príležitosťou, aby som sa poďakoval všetkým bývalým spolupracovníkom za prácu vykonanú v prospech školy, za spoločne prežité roky vo vzájomnej úcte a všetkým, ktorí škole akokoľvek  pomáhali za pomoc a korektnú spoluprácu.

     Novému vedeniu školy a pedagogickému kolektívu, všetkým zamestnancom školy prajem dobré zdravie, úspechy v práci, radosť a optimizmus, bývalým absolventom veľa šťastia v živote a terajším aj budúcim žiakom, aby sa ich sny a predstavy v čo najväčšej miere splnili.

      Šťastnú cestu v ústrety blížiacej sa storočnici!
                                                                                                         Mgr. Ernest Vereš
                                                                                                        bývalý riaditeľ školy

Spomínam s úctou                                    

 Pamätáte sa ešte, ako ste si po prvýkrát sadali do školských lavíc?
    Pamätáte sa na svojich prvých spolužiakov?
   A pamätáte sa na svojho prvého učiteľa?
    Určite každému dieťaťu zostane v pamäti jeho prvý učiteľ.
                                                                                          
Od mojich prvých krokov do základnej školy uplynulo už skoro 40 rokov, ale moja prvá pani učiteľka Mária Černá mi zostane v pamäti navždy. Keď som sa s ňou naposledy rozprávala, jej hlavu zdobili biele šediny, na jej rukách boli vrásky, ale bola plná energie a  optimizmu aj napriek tomu, že sa dožila vysokého veku a  počas svojho života prežila veľmi veľa v práci i v osobnom živote.

 Po skončení učiteľského ústavu v Leviciach a v Turčianskych Tepliciach v roku 1941 dostala miesto pôsobiska na východné Slovensko do Komáran. Prvé učiteľské kroky začala sama v cudzom kraji ďaleko od rodičov. Škola v tejto dedinke bola  dvojtriedna, v triede bolo 63 detí. Napriek tomu, že počet detí v triede bol veľký, pracovalo sa s nimi veľmi dobre.

    V roku 1945 mladú učiteľku premiestnili do Veľkých Ludiniec, čo už bolo bližšie k  rodičom. Jej manžel, tiež učiteľ, dostal miesto okresného školského inšpektora v Hurbanove, a tak sa mladá učiteľská rodina v roku 1950 sťahuje. V Hurbanove, to bola vtedy jediná okresná jedenásťročná Stredná všeobecno–vzdelávacia škola, na tie pomery celkom dobre vybavená pomôckami. Mladá učiteľka dostala miesto učiteľky v 1. až 5. ročníku. Určite sa jej darilo. My ako deti sme to vtedy nechápali, prečo do našej triedy chodia cudzie tety a ujovia, prečo sa na nás dívajú, prečo sa stále vypytujú. Až neskôr, s odstupom času, keď som sama skončila v učiteľských službách som pochopila, že tie návštevy boli hospitácie a ona robila ukážkové hodiny pre mladých učiteľov, inšpektorov a vtedy ešte aj straníckych funkcionárov. Určite bola výborná, veď od ministra školstva Československej republiky Císařa v roku 1964 dostala  vyznamenanie, medailu Vzorný učiteľ. Jej rukami prešlo mnoho detí, mnoho problémov, ale aj mnoho radostí, medzi inými aj naša trieda. Umiestnená bola v jedinej školskej, tzv. starej budove, kde chodili aj veľkí gymnazisti, ktorí museli chodiť do školy doobeda kvôli autobusovým spojom a my, malí žiaci, sme mali vyučovanie popoludní. Často sme chodili domov za tmy, vo veľkom snehu, ale vôbec nám to nevadilo. Každodenne sme sa tešili na nové prekvapenia, či to boli nové písmenká, číslice, kreslenie, lepenie, gymnastika na dvore a ďalšie zaujímavosti, kvôli ktorým sme chodili do školy s radosťou.  Spomínam si na každodenné zakurovanie v piecke alebo na umývanie rúk v lavóre. Vtedy to bolo pre nás normálne, pre dnešné deti nepochopiteľné.

     S pani učiteľkou sme  často chodili vystupovať či s recitáciou, spevom alebo s tancom na rôzne kultúrne podujatia. Veľa svojej energie popri vlastných deťoch vynaložila aj v mimoškolskej a v kultúrno-osvetovej činnosti. Aktívne sa angažovala v Živene (dnešný Zväz žien), spolupodieľala sa na založení spevokolu dospelých v Hurbanove, s krúžkom ochotníckeho divadla sa zúčastňovala na celoslovenských prehliadkach. Jej dlhoročná práca bola ocenená Zlatým odznakom Samuela Jurkoviča. Určite zaujímavá, ale aj náročná bola práca pri nácviku spartakiádnych skladieb pre mladších žiakov, ako aj pre ženy. Jej neúnavnú a obetavú prácu v telovýchove ocenili v roku 1968 odznakom Za budovanie zjednotenej telovýchovy.

    Na  zaslúžilý odpočinok odišla v roku 1979, ale naďalej je aktívna. Stala sa spoluzakladateľkou  Klubu dôchodcov v Hurbanove, kde si rada  posedí, zaspieva,  zaspomína a poteší sa medzi svojimi známymi.

    Ďakujem svojej Pani učiteľke (úmyselne píšem veľké P) za všetky vedomosti, ktoré nám vtedy odovzdala, za všetky jej pohladenia, ale aj pokarhania a  za všetky rady do života. Dnes  už síce, neviem, kto má viac rokov, škola a či ona, ale je to jedno. Škola - učitelia, učitelia - škola...

    Želám mojej prvej pani učiteľke, Márii Černej, pevné zdravie, radosť zo života a ešte veľa šťastných krokov do Klubu, ale aj medzi deti a bývalých kolegov učiteľov.

    Škole prajem veľa primerane zvedavých, slušných a zdvorilých žiakov, ako aj veľa kreatívnych a trpezlivých učiteľov, ktorí svoju prácu robia s láskou.     

                                                                                     RNDr. Mária Hamranová, rod. Zsigóová,
                                                                                       absolventka ZDŠ Hurbanovo v šk.r.1976/77
                                                                                                       zást. riad. ZŠ Hurbanovo

V tej dobe bola voda v Žitave čistá ... 

V máji 1962 som začala pracovať ako vychovávateľka na základnej škole v Hurbanove, školská družina mala tri oddelenia a nemala ani vlastné priestory. V tomto období boli na jednom mieste až tri školy – Základná škola slovenská, Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským a Stredná všeobecnovzdelávacia škola. Vyučovanie bolo dvojsmenné, ročníky 1.až 5. mali vyučovanie v popoludňajších hodinách. Školskú družinu sme mali v starých priestoroch na dvore, kde bola aj kuchyňa a jedáleň a tam sme sa mi zdržiavali všetky tri oddelenia. Počas vydávania obedov sme museli túto miestnosť opustiť a byť na dvore. Toto nebolo jednoduché hlavne v zimnom období, alebo keď pršalo .Popoludňajšie vyučovanie začínalo o 13,30 hodine.

Všetko sa zmenilo, keď žiaci maďarskej základnej školy a strednej všeobecnovzdelávacej školy sa presťahovali do vlastných priestorov.

V starej budove školy sa jedna trieda prerobila na kuchyňu a školskú jedáleň, a vyučovanie žiakov pomaly prechádzalo na jednosmenné vyučovanie. Školská družina začala pracovať v popoludňajších hodinách od 11,00 do 17,00 hod. Zvýšil sa počet žiakov a aj oddelení.

V roku 1969 som prevzala funkciu vedúcej vychovávateľky po pani Márii Augustínovej, ktorá sa presťahovala do Komárna.

Vychovávateľky sa často menili počas môjho pôsobenia, pretože veľakrát tu pracovali študentky, ktoré diaľkovo študovali, alebo učiteľky po ukončení vysokej školy, ktoré ešte nemali stále miesto. Presný počet žiakov a ani oddelení si nepamätám. Čo sme robili s deťmi ?

Vychovávateľky nastupovali do práce podľa toho kedy končilo vyučovanie deťom. Naobedovali sme sa a potom zhruba do 14,00 sme mali pohybové aktivity – hrali sme sa, chodili na prechádzky, do parku. Keď sme sa vrátili tak deti si písali domácu úlohu mimo stredy, keď ju nemali. Obyčajne v stredu sme chodili na dlhšie prechádzky a vracali sme sa neskôr, alebo bol tanečný, alebo spevácky krúžok. Po napísaní domácich úloh sa deti znova hrali rôzne spoločenské hry. Domov deti odchádzali medzi 16,00 až 17,00 hod. Spevácky a tanečný krúžok viedli vychovávateľky p. Tlčíková, ktorá pracovala až do dôchodku v Hurbanove a p. Martišková obe už zomreli. Cez prázdniny sme mali jeden mesiac družinu otvorenú. S deťmi sme sa chodievali kúpať aj na bagrovisko v Hurbanove a aj do Komárna. Dokonca v tej dobe bola voda aj v Žitave, a bola čistá takže aj tam. Pred Vianocami si každé oddelenie pripravilo kultúrny program, vyzdobili sme si stromček a spravili jedličkovú slávnosť aj s hudbou a deti si zatancovali. Vo februári sme zase robili maškarný ples, na ktorý boli pozvaní rodičia. V marci bol  zase medzinárodný deň žien, deti vystupovali tak ako aj pre svoje  matky tak isto sme chodili vystupovať aj do Domova dôchodcov  v Novej stráži. Babičky boli veľmi radi, že si niekto na ne spomenul. Veľmi rada spomínam na leto 1975, kedy sme strávili krásny týždeň s deťmi v Patinciach. Chatu sme na jeden týždeň dostali ako sponzorstvo od jedného podniku v Hurbanove .Mali sme svoje vlastné kuchárky, ktoré varili to čo chceli deti. Rodičia nám dali zeleninu a ovocie. S deťmi sme boli dve vychovávateľky. Celý týždeň bolo nádherné počasie. Deti  sa cez deň kúpali, vždy na striedačku sme boli s nimi vo vode. Večer sme sa hrali, spievali, chodili na prechádzky, v okolí Patiniec.  Prišiel nás pozrieť aj  p. riaditeľ  Tóth. Tento týždeň uplynul veľmi rýchlo a každému s nás ostal v pamäti. Škoda, že sa nezopakoval aj v ďalších rokoch. Moje školské roky rýchlo uplynuli až prišiel rok 1984, kedy som 1. augusta odišla do dôchodku. Po mne nastúpila  p. Mária Čintalanová.

Ešte som potom dvakrát zastupovala a to v rokoch 1985 a 1990.

                                                                    p. Mária Školníková
                                                    hlavná vychovávateľka  ŠD 1969-1984

Škola - základ života,                  

hovorí stará ľudová múdrosť. Zo  svojich vlastných životných skúseností  ju môžem potvrdiť. Okrem toho môžem, s odstupom  dlhého času, potvrdiť aj to, že v Hurbanove bola, a aj je výborná škola, ktorá pripraví zdolávať úskalia života a dáva aj dobrú štartovaciu pozíciu na splnenie si životných cieľov a  snov.

     Základnú školu vo vtedajšej Starej Ďale, som navštevoval v rokoch 1950 až 1958. Chodil som do budovy, ktorú vy dnes nazývate „stará“. Je skutočne stará, teda vekom, veď bola postavená ešte v prvej polovici minulého storočia. Ale ako vidím, te­raz je na nespoznanie vynovená, skrášlená a zútulnená. Svedčí to o schopnosti vedenia a učiteľov školy. Určite je radosť do nej chodiť, či už učiť,
alebo sa vzdelávať (teda byť učený).  V mojich žiackych časoch polovica  budovy patrila slovenskej, druhá maďarskej škole. Dobre sme však spolu nažívali a prestávky  trávili spoločnou hrou na veľkom školskom dvore. Pre nás chlapcov to bol neustály futbalový zápas medzi slovenskou a maďarskou triedou. Hrali sme aj hádzanú, vtedy sa k nám pridával aj náš p. kaplán, ktorý nás (v roku 1950) učil náboženstvo. Školský dvor bol síce veľký, boli tam však len dve drevené bránky, jedna kladina a doskočisko. Unikátne boli drevené latríny, teda záchody. (Aký veľký rozdiel oproti súčasnému, krásnemu vybaveniu školy a jej areálu). Nemali sme ani telocvičňu, v lete sme cvičili na školskom dvore, v zime sme odsunuli lavice a mali sme telocvik v triede.  V triedach sa kúrilo uhlím v kachliach, ktoré opatroval náš obľúbený p. školník – Miško báči.  Mali sme ho radi, lebo sme si  mohli k nemu dovoľovať viac, ako k našim učiteľom. Vždy chápal naše huncútstva. S obľubou sme mu hádzali gaštany do kachieľ a keď prehrabával ohnisko s dlhou železnou tyčou, tak vybuchovali a my sme sa tomu náramne tešili. Neraz nás aj zachraňoval pred písomkami, či skúšaní, lebo „práve“ vtedy sa v triede niečo pokazilo a on to musel opravovať. Na škole som zažil aj prvý kontakt s televíznym prijímačom. Bolo to koncom môjho štúdia na základnej škole, keď rodičovské združenie sa zložilo na kúpu televízneho prijímača s obrazovkou 30 x 25 cm. Vtedajší p. riaditeľ Tóth nám nariadil večer povinné sledovanie prenosu z divadla. Dávali Tajovského Statky- zmätky. Samozrejme, že sme z toho nič nevideli a ani nepočuli.

    Základná škola v Hurbanove ešte raz významne ovplyvnila môj život. Po skončení vysokoškolského štúdia v Prahe som krátky čas pôsobil ako učiteľ na  miestnom gymnáziu. Na základnej škole vtedy prváčikov učila p. učiteľka, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou a je ňou dodnes.  

   Spomienky na čas strávený v základnej škole ma sprevádzali celým životom, počas mojich štúdií doma, či v  blízkom alebo ďalekom zahraničí. Čo som vedel, získal som to najmä na základnej škole, všetko ostatné bola „len“ nadstavba a prehlbovanie si vedomostí.  Základná škola má z hľadiska reminiscencií aj tú výhodu, že sa nachádza (obyčajne) v rodnom meste, kde máte veľa priateľov, a keď sa vraciate domov, stretávate svojich dávnych známych. Potešíte sa, keď stretnete svojich učiteľov.

    Na Hurbanovo - Starú Ďalu, môže byť človek hrdý aj z hľadiska významu tohto mesta. Má výrazné dominanty – prvú hvezdáreň v strednej Európe a meteorologickú stanicu (je aj najteplejším miestom na Slovensku). Mnohí to asi ani neviete, že meno „Ógyalla“ (Stará Ďala) nesie aj jeden z asteroidov, objavený v roku 1933 (teda 10 rokov po založení zákl. školy) a má periódu obehu 5,46 rokov.

    Vo svojom archíve som hľadal dobovú fotografiu z budovy základnej školy. Hurbanovo však má skutočne významné dominanty, (okrem vyššie uvedených aj kostol sv. Ladislava), ale, žiaľ,  škola nie je na žiadnej z mojich fotografií . Tak si vypomôžem budovou blízkou, vedľa ktorej sme chodili  ako malí žiaci. Murovaný základ plotu meteorologickej stanice, ktorý existuje aj dnes,  mi siahal po ramená. Dnes tá budova v uvedenej podobe už neexistuje. Škoda!

     Základ života sa začína na základnej škole. Je šťastím, keď deväť (asi najkrajších) rokov môžete stráviť na dobre vybavenej škole, s výbornými učiteľmi, či spolužiakmi. Na vašej škole všetky tieto podmienky sú splnené.

    Do ďalších rokov školy v Hurbanove želám veľa – veľa úspechov.  Učiteľom dobrých žiakov a žiakom trpezlivých, múdrych a chápavých učiteľov. A nie je k zahodeniu ani dobrý školník!

    S úctou a s krásnymi spomienkami na roky strávené na Základnej škole v Hurbanove

                                                                 Prof. Dr. Ing. Imrich Okenka, PhD
                                                         rektor Poľnohospodárskej univerzity v Nitre

        Úsek najkrajší,  najaktívnejší, ktorý sa previal mojím  životom ....

Učiť na škole som začala v r. 1951. Bolo to po vojne, pomery ešte neboli stabilné, školstvo prechádzalo rôznymi zmenami.

     Spočiatku sme boli malý kolektív. Nasledovali roky, kedy sa neustále zvyšoval počet žiakov i učiteľov. Zápasilo sa s priestorovými ťažkosťami. V jednej starej budove sídlili dve školy. OSŠ slovenská a OSŠ maďarská. OSŠ slov. mala obsadených 6 učební a OSŠ maď. štyri učebne. Vyučovalo sa na dve smeny. Vtedajší riad. František Tóth – riad. slov. OSŠ a Ján Herdič riad. maď. OSŠ sa dohodli, že sa pokúsia vybaviť výstavbu novej budovy školy. Nebolo to ľahké, lebo po vojne prebiehal proces obnovy zničených miest, nastal rozmach výstavby štátnych i súkromných bytov. Bol veľký nedostatok stavebného materiálu. S požehnaním predsedu Národného výboru s p. Halásom, osobne odišli do Prahy za vtedajším predsedom čsl. vlády Viliamom Širokým žiadať o povolenie výstavby novej školy. Dokumentovali to tým, že už existuje dvojsmenné vyučovanie a hrozí trojsmennosť. Povolenie dostali a budova školy bola odovzdaná v r. 1959 do užívania.

     Naša škola vždy patrila medzi prvé školy v okrese. Dosahovali sa veľmi dobré výchovno-vyučovacie výsledky. Žiaci sa zúčastňovali rôznych súťaží, olympiád vždy s dobrými výsledkami.

     Keď sa stretneme s kolegyňami, zaspomíname si na chvíle prežité v škole. Vychovali sme veľa dobrých ľudí. Vracajú sa nám spomienky aj na žiakov, ktorí sa v školských laviciach prejavovali ako neposední, nepozorní, no v živote sa uplatnili veľmi dobre. Zasmejeme sa na rôznych zážitkoch s nimi. Veľmi dobre nám padne, keď sa s niektorými stretneme a oslovia nás. Sú to už dospelí ľudia a na školu spomínajú v dobrom.  

   34 rokov prežitých na škole sa mi javí ako úsek najkrajší, najaktívnejší, ktorí  sa previal mojím životom.

                                                                                      Pani uč. Tóthová Júlia
                                                                     manželka p. riaditeľa Františka Tótha

Mám stále dobré styky so školou cez mojich vnukov

    Pred  60 rokmi, 1.sept. 1948, som začala navštevovať I.A triedu Národnej školy v Hurbanove. Boli to povojnové roky, veľmi ťažké, ale krásne. Mojou prvou učiteľkou bola  p. uč. Igazová. Život bol veľmi krutý, ale vzťahy medzi ľuďmi boli priateľské. Ľudia si navzájom vo všetkom pomáhali, a tak sme sa snažili prekonať následky vojny. Keďže existovala len jedna budova školy /stará budova /, mali sme vyučovanie na dve smeny, doobeda a poobede, čo nás veľmi bavilo, najmä zimné večerné guľovačky cestou domov.

Základné vzdelanie som absolvovala v Hurbanove, strednú a vysokú školu v iných mestách.

    Asi po 10 rokoch som sa vrátila späť do Hurbanova ako učiteľka ročníkov  1.-4. na moju milovanú školu .Väčšinou som učila 1. a 2. roč., až ku koncu môjho pôsobenia 3. a 4.ročníky. Veľmi rada sa stretávam s mojimi bývalými žiakmi a zaspomíname si na dobré i zlé časy. Teším sa z pohľadu, z úsmevu, alebo dobrého slova, ktoré dostanem od mojich bývalých žiakov, ktorých už deti navštevujú našu školu. Z terajších učiteľov boli moje žiačky   p. uč.Hulková, Gyulásová, Lásiková Kurjatková, Holotová. S radosťou spomínam na pobyt v škole v prírode, kde sme chodili s našimi žiakmi, dobrým učiteľským kolektívom a spoznávali sme krásy nášho Slovenska.

    Teraz, keď som na dôchodku, po 40 rokoch učiteľskej práce mám stále dobré styky so školou cez mojich vnukov Miroslava a Samka, ktorí navštevujú 9. a 3. ročník našej školy.                   

                                                                     P. uč. na dôchodku Katarína Vargová

     Kozmonaut  u nás

    Keďže budem hovoriť o „našej škole“, určite to bude právom, v nej som prežila  8 rokov svojho detstva v základnej škole, potom tromi rokmi esvéešky som sa dopracovala k maturite. Po skončení vysokej školy –učiteľstva ruštiny a hudobnej, som sa znova vrátila a venovala som 36 rokov svojho tvorivého života ,,našej škole“. Medzi najväčšie udalosti v živote školy patrilo nesporne stretnutie so sovietskym kozmonautom Gorbatkom.

   Keďže našej škole pridelili zorganizovať toto stretnutie, a to vo veľmi krátkom čase, dalo to veľmi veľa práce. Bolo treba pripraviť klubovňu, kde sa malo stretnutie uskutočniť, príhovor, kultúrny program a nasledujúcu besedu s kozmonautom, občerstvenie .

   Nakoľko to bola v Hurbanove ojedinelá akcia, pozývali sme na besedu aj hostí z ostatných hurbanovských škôl. Učitelia a žiaci horeli nedočkavosťou, kedy vzácneho hosťa uvidia. Konečne sa zastavili autá a z jedného vystúpil Gorbatko. Za búrlivého potlesku sa v sprievode delegácie – významných ľudí z celej vtedy ČSSR presunuli do klubovne. Nasledovalo slávnostné privítanie ved. školy, krátke predstavenie hostí.  

   Po kultúrnom programe, v ktorom odzneli básne a piesne v slov. i  rus. jazyku, sa prihovoril vedúci delegácie a  samozrejme kozmonaut Gorbatko. Všetci so záujmom sledovali jeho rozprávanie, jeho zážitky súvisiace s letom do kozmu a nechýbali ani zvedavé otázky detí. Jeho prejav bol veľmi milý, bezprostredný. Väčšina detí mu veľmi dobre rozumela, takže prekladateľa sme takmer nepotrebovali. Keď sa kozmonaut lúčil, deti zosmutneli.

   Na toto stretnutie, ktoré sa veľmi vydarilo, spomínali dlho všetci zúčastnení. Deti boli hrdé a dojaté, že sa mohli s kozmonautom stretnúť takto zoči-voči.

   O tomto vydarenom podujatí na ZŠ v Hurbanove  sa dozvedeli až v Bratislave a na našu veľkú radosť a veľké prekvapenie niekoľko detí aj  s  pedag. dozorom  pozvali za odmenu na sovietsky konzulát do Bratislavy.

   Na pôde konzulátu sa konalo veľmi neformálne stretnutie, kde sa premietali  kreslené rozprávkové filmy, spievalo sa, recitovalo a deťom ponúkli aj občerstvenie.

   Bolo to stretnutie, na ktoré zúčastnené deti nikdy nezabudnú.

   Po návrate sa o svoje zážitky podelili s ostatnými deťmi a učiteľmi v škole .Pýšili sa zápismi v kronike.

   Nielen pre deti bolo toto stretnutie nezabudnuteľné, ale aj pre učiteľov. Veď obyčajný človek sa na takéto stretnutia tak ľahko nedostane.  Čo poviete?

                                                                      P.uč. na dôchodku Zuzana Dunaiová 

Mojim pedagógom vyslovujem hlbokú úctu a vďaku

    V každodennom pracovnom zhone uplynulých desaťročí, popri náročnom zamestnaní, štúdiu a starostlivosti o rodinu, som nemala dostatok času a možno ani vôle zastaviť sa a spomínať na svoje detstvo.

    V súčasnosti, keď môj vnúčik je sám žiakom, často sa vo svojich spomienkach vraciam do čias, kedy som navštevovala Základnú školu v Hurbanove a v mysli sa snažím porovnať neporovnateľné. Pamätám sa, že žiaci mali väčší rešpekt pred učiteľmi, než teraz. Ja mám na vyučujúcich, ktorí sa mi venovali od piateho do deviateho ročníka v Hurbanove len príjemné spomienky. Bola som žiačkou, ktorá chcela patriť medzi najlepších v triede, čo sa samozrejme nie vždy darilo, zvlášť na hodinách matematiky a telesnej výchovy. Vysoká odbornosť, ako aj citlivý prístup mojich učiteľov dokázali, že som nezanevrela ani na tieto predmety a pomohli mi k bezproblémovému prechodu na strednú odbornú školu a následne na štúdium práva.

    Poznám mnohých ďalších úspešných absolventov tejto školy, ktorá bola a dúfam, že aj dosiaľ je výborným odrazovým mostíkom pre mládež k uplatneniu na trhu práce. Nemôže byť teda pravidlom, že úroveň vzdelávania vo veľkých mestách je väčšia, než na vidieku. Myslím si, že to závisí len od konkrétnych pedagógov, a ja tým našim v Hurbanove vyslovujem hlbokú úctu a vďaku.

                                                                                     JUDr. Zuzana Žibritová rod. Víghová

Spomienky na základnú školu

    Do školy sme chodili do starej budovy. Sedeli sme v  drevených laviciach, ktoré mali v prostriedku kalamár. Atrament do kalamára sme si nosili z domu. Do atramentu sme si namáčali pero, ktoré malo drevenú rúčku s nasunutým pierkom. Peračník sme mali tiež drevený. Zošity a knihy sme si balili do modrého baliaceho papiera a navrch sme nalepili biely štítok.

    Triedy sa vykurovali kachľami na uhlie. V triede sa nachádzalo umývadlo s vodou na umývanie rúk, pretože vtedy ešte nebol v škole zavedený vodovod. Drevené toalety stáli vonku na dvore. Asi v r. 1950 každý žiak dostával zadarmo na desiatu rybací olej  a  2  rohlíky  s paštétou. Keď sme si sami začali nosiť desiatu, mnohí žiaci nemali nič, preto sme sa veľakrát podelili a považovali sme to za celkom prirodzené. Počas veľkej prestávky sme sa povinne prechádzali na školskom dvore v dvojstupe. Vyučovanie sme začínali a končili  Piesňou práce. Učiteľov sme oslovovali  súdružka  a súdruh a zdravili sme sa  ,,Česť práci !“

    Disciplínu a autoritu učitelia udržiavali často aj telesnými trestami. Hodinu telocviku sme absolvovali na školskom dvore. Hodina pracovnej výchovy znamenala pre chlapcov prácu s drevom i kovom a pre dievčatá ručné práce. Vyučovanie bolo aj v sobotu. Po vyučovaní nebol školský klub, ale sme sa rozdelili do krúžkov: športové krúžky – hádzaná, futbal, volejbal, tanečný krúžok, recitačný. Každá trieda mala pridelený kúsok  pôdy v školskej záhrade, o ktorý sa musela starať. Toto bol krúžok, ktorý sa volal mičurinský podľa sovietskeho vedca Mičurina. Jednou z povinností učiteľov bolo vychovávať zo žiakov iskry, z ktorých sa neskôr stali pionieri. Heslo  pionierov znelo:
,,Budovať a brániť vlasť buď pripravený!“ ,, Vždy pripravený !“ Pri slávnosti pionierskeho sľubu dostali žiaci košele, sukne, nohavice a trojcípe červené šatky. V týchto rovnošatách sa zúčastňovali rôznych osláv a na začiatku a ukončení školského roka.

   Vedenie školy určovalo hodiny podľa veku žiakov, dokedy môžu byť večer na ulici. Koho stretli po určenej hodine,  rodičov  tých žiakov si predvolali a napomenuli.

     Školská dochádzka trvala 8 rokov. To, že sme v škole mali priateľské vzťahy, dokazuje, že keď sa so spolužiakmi stretneme dnes po mnohých rokoch, máme ešte dnes pocit spolupatričnosti . Vždy mám radosť, keď stretnem moju poslednú triednu učiteľku, ktorá dnes žije v Bohatej.

    Najväčšiu radosť mám však z toho, že do tej istej školy, budovy aj triedy už tretí rok chodí aj môj vnúčik Samko. Pri príležitosti 85. výročia založenia školy zorganizovala pani učiteľka Jóbová stretnutie bývalej žiačky tejto školy so žiakmi 3. ročníka. Už títo malí žiaci sa živo zaujímali o všetky podrobnosti vtedajšieho života. Druhá beseda sa uskutočnila pre vybraných žiakov z celej školy s dvoma bývalými žiačkami a p. školníčkou. Aj na tejto besede sa sypali  otázky za otázkou, žiaci boli zvedaví, aktívni, vtipní, beseda sa dala len ťažko ukončiť. Obe stretnutia poctila svojou prítomnosťou aj aktuálnymi spomienkami aj  pani riaditeľka v sprievode pani zástupkyne.

Žiačka školy v r.1947 p. Judita Ďurčová

Vážne i úsmevne                           

    Na ZŠ Hurbanovo som začal chodiť až v 5.ročníku, ale do prvých  štyroch ročníkov som chodil do ZŠ Bohatá. Bolo to asi od roku 1995-2000. Prakticky v roku 1995 som začal aj trénovať zjazdové lyžovanie telesne postihnutých športovcov u Petra Matiaška. Od začiatku mi škola i učitelia vyšli v ústrety môjmu postihnutiu, keď brali ohľad napr. na možno pomalšie písanie,...Inak mi nerobilo problém napr. ani kreslenie, telocvik a ani chémia a tak ďalej. Pamätám sa, že na technickú výchovu som chodil k pánovi učiteľovi Dunaimu, kde mi značnú časť mojich „výtvorov" robili spolužiaci alebo brat. Inak môj brat chodil zároveň so mnou a tiež mi hodne pomohol. Počas tohto obdobia sa mi stalo veľa komických situácii a keby som mal vymenovať všetky, tak to bude asi na román. Spomínam si na milú príhodu,  keď sme sa mali počas prestávok prechádzať dookola po chodbe  (neviem, či je to ešte zvykom), tak som raz normálne šiel v sprievode 2 kamošov. Ja som šiel popri stene. To bola chyba. Na stene visela nástenka s dreveným rámom, ktorý dosť vytŕčal do chodby na jednej strane a ako som šiel a bavil sa s kamošmi, tak som do toho výklenku narazil čelom a zložil som sa na zem.  Nič sa mi nestalo, len ma bolel nos a čelo. Odvtedy som ešte väčšmi nemal rád tie prestávky.
     Na škole som mal aj super učiteľov, spomenúť všetkých by bol značný problém, keďže si nezapamätám ani prednášku z dneška! Ale tak najviac mi v srdci ostali napr. pán Sulovský, učiteľ telesnej výchovy, ktorého som mal moc rád. Na telesnú som sa stále tešil najviac. Ďalej si pamätám na pána Valacha, ktorý bol podľa mňa dosť prísny, ale aj spravodlivý, na pani učiteľku Lorinčíkovú (fyzika) a pani Bujdošovú, ktorá ma učila slovenčinu. Inak slovenčinu som nemal v láske.
     Mal som super spolužiakov, ktorí mi pomáhali v čom sa dalo, ale  niekedy sme sa aj pobili. To patrí k tomu,  myslím si. Mal som aj pekné spolužiačky, niektoré z nich stretávam doteraz,  dnes sú ešte krajšie!  Už sa teším, že bude nejaká stretávka.
     Momentálne ešte stále študujem.  Študujem na Ekonomickej univerzite v Bratislave (4.ročník) a stále a s ešte väčším zanietením sa venujem športu (lyžovaniu). Na strednej škole v roku 2004 som sa stal v tomto športe,  v disciplíne slalom, bronzovým majstrom sveta, neskôr som sa zúčastnil aj na PARAOLYMPIÁDE v TORINE 2006, kde som skončil ,žiaľ, „len" na 4.mieste a 7.mieste.
Boli to všetko pre mňa nesmierne skúsenosti. Na základnú školu mám asi krajšie spomienky ako na strednú, takže sa tam veľmi rád vraciam poobzerať sa a pozdraviť „starých" dobrých učiteľov!

     Som rád, že som aj napriek svojmu hendikepu dosiahol toho veľa. Vďaka patrí mojim rodičom, bratovi, rodine i kamarátom, ktorí ma vo všetkom podporovali.

                                                                     Bc. Martin France,
                                                                           paraolympionik

Krása a vôňa   umeleckého slova    

     Na našej škole učím od roku  1972 dva krásne predmety,  slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Obidva predmety spája neviditeľná niť – krása  a vôňa.
     Áno,  krása slova,  myšlienky,  diela ako celku  a krása tvaru,  farieb,  obrazu.
     Nádherne sa to dá skĺbiť,  prepojiť na  vyučovacích hodinách.  Myslím, že to bola šťastná voľba, keď som sa pre túto kombináciu predmetov rozhodla.  Všetko, čím ma tieto dva predmety obohatili,  je veľmi blízko môjmu naturelu. Preto som mohla , vďaka Bohu, i dnes ešte môžem svoje povolanie vykonávať s láskou  a radosťou.
     Zvlášť ma oslovila práca s umeleckým textom. Je zaujímavé viesť žiaka –recitátora k poznaniu, že slovo má veľa významov,  že vo veršoch je kdesi  zakliata myšlienka, ktorú môže nielen objaviť,  odkryť,  ale ju svojsky,  jedinečne podať, interpretovať, prerozprávať, zarecitovať.
     Umeleckému prednesu sa venujem vyše tridsať rokov. Tu, na našej škole, som stretla spriaznenú dušu, Anku  Masárovú,  tiež slovenčinárku, s ktorou sme umelecké nite spolu spriadali a posúvali vždy vyššie a vyššie. Dosahovali sme pozoruhodné výsledky na okresných,  krajských i celoslovenských  recitačných súťažiach. 
     10 rokov  sme  režírovali  detský recitačný kolektív  ŠNÚRKA  a DRUHÁ  ŠNÚRKA. Vystupovali sme v Dolnom Kubíne,  v Námestove,  v Modre, v Topoľčanoch  i v Komárne. Jednotliví členovia divadielka boli  i skvelí sóloví recitátori, ktorí získali na medzinárodnej súťaži prvé miesta /Zuzka  Kováčová,  Helenka  Kalianková /.
       Dodnes sa snažíme udržiavať oheň lásky k prednesu umeleckého slova.
       Preto sa naďalej úspešne zúčastňujeme rôznych recitačných súťaží – Hviezdoslavov  Kubín, Šaliansky  Maťko,  Rozprávkové vretienko, Ponitrie  Valentína  Beniaka.
     V našich spomienkach sa často vynárajú mená našich bývalých žiakov-recitátorov / Henrieta Horváthová,   Alenka Pajtinková, Zuzka Kováčová,  sestry  Štefánikové-Zuzka, Janka, Evka, Helenka Kalianková, Peter Kriška/. Niektorí z nich sa rozhodli pre hereckú dráhu.
       Mám dobrý pocit, keď viem osloviť mladého človeka, aby sa nechal viesť cestou dobra, pravdy a krásy.
        Verím, že umelecké slovo v ústach našich detí nestratí svoju chuť  ani  ušľachtilú
vôňu.
                                                                          Mgr. Irena  Tomášiková
                                                                          učiteľka ZŠ  Hurbanovo

Pomoc pri povodni – 1965

   Dňa 20. júna 1965 sa pretrhla hrádza na Dunaji v Patinciach.
Dediny v okolí rieky boli zatopené, obyvatelia evakuovaní. Na pomoc prišlo aj vojsko. Pomáhali všetci, ktorí vedeli. Hurbanovo priamo zaplavené nebolo, rozlial sa len kanál Ibolyás, z časti Žitava a stúpli spodné vody, ktoré zaliali pivničné priestory.
Pri všetkých hrôzach, ktoré obyvatelia týchto oblastí prežívali, boli najohrozovanejšou skupinou deti. Boli ubytované v internátoch odkiaľ ich postupne rozmiestňovali do miest po celej republike. Boli sme tesne po maturite a na podnet p. učiteľa Róberta Michala sme ponúkli pomoc pri práci s deťmi. Konkrétne ja - Terézia Tóthová (Mgr. Terézia Benková ), so svojou najlepšou kamarátkou Gitkou Vámošovou (JUDr. Margita Zemková).
Z nitrianskych inzerátov sme sa dostali do prekrásneho moravského mesta – Kroměříž. Ubytovaní sme boli v bývalom kláštore pri zámku. Deti vo veku od 5 – 15 rokov boli z nášho okresu.
Okrem nás ako pedagogický dozor boli z Hurbanova aj p. učitelia František Kovács z maď. školy a Anikó Ferienčíková, študentka Ped. inšt. v Nitre.
Bolo až dojemné ako sa obyvatelia mesta o nás starali. Deti dostali od oblečenia, hračiek a pomôcok prakticky všetko. Brali nás na výlety do okolia, na hory, na exkurzie do Gottwaldova, do kúpeľov – Luhačovice.
Práca s deťmi bola krásna, ale zodpovedná a ťažká, keďže väčšina z nich bola od rodičov odlúčená po prvýkrát. Keďže sa deti do svojich domovov nemohli vrátiť ani po prázdninách, ešte rok museli pobudnúť v tzv. elokovaných školách.
Z Kroměříža sme odchádzali obohatené o nové skúsenosti a poznatky, s fantastickým pocitom ľudskej súdržnosti a ochoty.

                                                                       Mgr. Terézia Benková 
                                                                       učiteľka na dôchodku

          

Terézia Tóthová (Mgr. Terézia Benková),
so svojou najlepšou kamarátkou Gitkou Vámošovou (JUDr. Margita Zemková).